Budovy postavené ešte v časoch hlbokého komunizmu sa rozpadávajú priamo pred očami ich žiakov. Môj pud sebazáchovy si vydýchol hneď, ako som opustil strednú školu, pretože som tam pravidelne chodil so strachom, že mi tá budova raz padne na hlavu. O internete a podobných vymoženostiach tejto doby, ako je napríklad bufet alebo neobité taniere v jedálni ani chýru ani slychu.
To som však netušil, čo ma čaká na vysokej. Budík o 4:45 je hotový luxus. Cesta špinavým vlakom, ktorý sa už postaral o nevyprateľné fľaky na niekoľkých mojich nohaviciach je už iná káva. No a keď vystúpim z vlaku, musím sa k škole prebrodiť cestičkou vyšliapanou v tráve na ktorej je kopa bahna. Chodník? Kdežeee...Aby som sa k tej škole vôbec dostal, musím cez cestu jednoducho prebehnúť, pričom sa na mňa z oboch strán valia kamióny. Prechod? Kdežeee...
V hlavnej budove školy je však komfort o poznanie väčší. Veď je tam predsa aj kávomat, produkujúci široký sortiment kávy. No...kávy...Vďaka konzistencii, ktorú má, by bol na mieste skôr názov Kávový prívarok. Chuťové poháriky každého kávičkára iste zaplesajú. Ak si chcem náhodou zapnúť notebook a pripojiť sa na internet, je to celkom jednoduché. Stačí vedieť, ako si nastaviť proxy, cookies a iné srandičky, ktoré ani len neviem vysloviť, nieto s nimi ešte narábať. A keď si to konečne nastavím, tak potom mi internet nefunguje nikde inde, iba v škole.
Asponže nejaký expert, ktorého srdečne pozdravujem a želám mu veľa šťastia pri tvorbe ďalších rozvrhov, je ľudomil a vie, že študenti by mali medzi prednáškami mať aj nejaké prestávky. Tak mi na dnes jednu doprial. Konkrétne trvá 5 hodín a 50 minút, navyše mi ju doprial na mieste, od ktorého je najbližšia kaviareň s prístupom na internet vzdialená iba 30 minút pešej chôdze. Vďaka dokonalej spolupráci so železnicami je táto pauza priam unikátna, pretože ak by som sa chcel náhodou počas nej vybrať domov, nestihol by som sa vrátiť späť.
Uvažoval som, že by som po roku prestúpil niekam inam, ale jednoducho to nie je možné. Vraj to nepovoľuje samotný zákon. Že mám väčšinu predmetov totožných ako sa učia na škole, kam by som sa chcel vybrať a tých zopár, čo sa nezhodujú by som sa ochotne doučil a spravil z nich skúšky, to jednoducho nikoho nezaujíma. Nuž čo, budem sa asi musieť tým bahnom brodiť naveky...