reklama

Hana

Veľmi neobyčajný príbeh muža a ženy

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bol typický novembrový večer. Chladný, tmavý a pochmúrny, presne taký, aký by ste od novembra očakávali. Vonku zúril vietor ako besný a okná trpeli náporom dažďa. Skrátka počasie, do ktorého by ste ani psa nevyhnali.

Mne sa však nechcelo trčať doma. Schytil som telefón a obvolal niekoľkých spolužiakov, nech so mnou idú na pár pív, pozrieť si futbal a trochu sa porozprávať aj o iných veciach, ako o tých, o ktorých sa bežne bavíme v škole. Tak ako vždy sme zamierili do tej istej krčmy, k tomu istému stolu, a predsa to bolo iné ako predtým...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pivá tiekli veselo dolu hrdlom, nadávky na našich reprezentantov sa stupňovali a v popolníku pribúdali opalky z cigariet. Rozhliadol som sa po bare a v tom sa naše pohľady stretli. Bola to hádam len stotina sekundy, kým sme ich od seba odvrátili, ale za tú stotinu sa ma dokázal zmocniť zvláštny pocit, aký som často nezažíval.

Vedel som, s kým sa môj pohľad stretol. Bola to Hana, mávame spolu španielčinu. Ale tu sa moje informácie o nej končili. Odkedy som ju prvý krát stretol a zadíval som sa do jej bledosivých očí, vedel som, že to dievča má niečo do seba. Tie oči ma fascinovali, boli tak nádherné a zaujímavé zároveň, že sa už pomaly stalo aj pravidlom, že sa mi v noci zjavovali v snoch. Nikdy som s ňou neprehovoril. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikdy som nepočul, že by vôbec prehovorila. Aj teraz len sama posedávala v kúte a nervózne obhrýzala ceruzku. Jej dlhá bledučkohnedá hriva zauzlená do vrkoča a okuliare s kostnatým rámom spôsobovali, že pôsobila odmerane a veľmi prísne. Práve to som na nej považoval za neuveriteľne sexy. Spod bielej blúzky jej presvitala čierna podprsenka, určite naplnená zaujímavým obsahom, ale ku podivu obsah jej podprsenky nebol pre mňa tým najzaujímavejším.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posilnený niekoľkými pohármi piva mi v hlave skrsla myšlienka, ktorú som v prvom momente zavrhol. Odpil som si z piva. Tá myšlienka mi stále tancovala v hlave. Akoby chcela povedať: „Skús ma zrealizovať!“ Viedol som vnútorný boj sám so sebou. Zdravé mozgové bunky a moja odveká plachosť zápasili s alkohol opojenými bunkami, ktoré neustále dokola vraveli : „Choď za ňou! Prihovor sa jej! Pozvi ju na drink!“ Podvedome som zamieril rukou do vrecka a hmatom som kontroloval svoj momentálny finančný stav. Pred pár dňami som mal výplatu , takže rolka tvorená bankovkami bola dostatočne hrubá, pripravená na míňanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skôr ako som tomu stihol zabrániť, postavil som sa zo stoličky a vykročil som. Chalanom som povedal, že budem hneď späť. Bola to však lož. Náhly prílev sebavedomia ma zaskočil. Pri všetkom možnom som sebavedomý až príliš, ale pri ženách som ako vymenený. Prišiel som k jej stolu. Zdvihla zrak od notesu, do ktorého si akurát niečo zapisovala a tvárila sa napoly prekvapene, napoly nechápavo. „Môžem si prisadnúť?“ spýtal som sa smelo.

„No konečne“ odvetila a usmiala sa. Jej úsmev bol jednoducho neopísateľný. Keď sa jej úzke pery roztiahli a odhalili žiarivo biele zuby, pomyslel som si, že osloviť ju bola zrejme chyba. Medzi zubami mala medzierku. Čo medzierku, hotové medzerisko, také, že by sa jej tam zmestila celá ta ceruzka, ktorú v kuse žula. Vďaka tým pivám, ktoré som už stihol vypiť, mi aj táto jej veľká vada pripadala sexi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Minúty plynuli a naša konverzácia naberala aj s pribúdajúcimi drinkami na obrátkach. Nikdy predtým by som nebol povedal, že je až taká výrečná. Uvažoval som, či aj v skutočnosti rozpráva až tak veľa a nahlas, alebo to spôsobuje len to obrovské množstvo Mojita, ktoré počas nášho rozhovoru stihla vypiť. Keď som sa predtým rozprával s inými dievčatami tak, ako teraz s ňou, vždy som myslel iba na to jedno. Aj dnes to bolo rovnaké. Možno ešte pred pár dňami, keď som ju prvý krát uvidel, som si pomyslel, že s touto by som chcel mať aj niečo viac, ale dnes večer som pochopil, že jedna noc by mi úplne stačila.

Udrela polnoc a čašníčka nás poprosila, aby sme zaplatili a šli domov. Iné dievča by som v tejto chvíli pozval ku mne, ale Hana nebola ako iné dievčatá. Predsa len, bola to moja spolužiačka a keby som ju zobral k sebe a ráno sa vedľa nej prebudil, bolo by to zvláštne. Ešte zvláštnejšie by ale boli pohľady v škole, hlavne v čase, keď by už pochopila, že to bolo len na jednu noc a nič viac nebude. Ponúkol som sa, že ju odprevadím domov. Mal som to premyslené naozaj do detailov, pretože som to deň predtým videl v telke. Pred jej dverami ju pobozkám a budem dúfať, že ma pozve dnu. Nič ťažké, veď vo filme to funguje vždy, určite to tak bude aj v realite. Ráno sa potom potichu odplazím preč a budem dúfať, že si na to ani nebude pamätať.

Vykročili sme z baru po schodoch, ešte stále vytrvalo zmáčaných dažďom. Z ničoho nič, bez žiadneho predchádzajúceho upozornenia či náznaku jej dlaň vkĺzla do tej mojej. Prekvapilo ma to, ale nedal som to najavo. Pokračoval som v rozprávaní načatého príbehu o tom, ako som v detstve vystrájal, keď zrazu, rovnako náhle, ako sa jej dlaň vkĺzla do mojej, z nej aj vykĺzla.

„Au“, zaznel jej výkrik do tmy. Pozrel som sa vedľa seba a zistil som, že Hana leží v mláke tvárou dolu. Zakopla o posledný schod. Pomohol som jej postaviť sa a ako správny gentleman som jej ponúkol svoj kabát, namiesto toho jej premočeného. Vtom som zbadal na jej tvári krv. Jej prúd vychádzal z nosa a zaplavoval celú spodnú polovicu jej tváre. Otvorila ústa, asi mi chcela niečo povedať. Vtom som si všimol to, čo som si všimnúť nechcel. Jej medzera medzi zubami sa tým, že si vybila o obrubník predný tesák, zväčšila do neuveriteľných rozmerov. Z očí sa k prúdom krvi pridal aj menší prúd sĺz. Ak si odmyslím jej očividne zlomený nos, bola krásna aj keď plakala, ale, bohužiaľ, len vtedy, ak pritom mala zatvorené ústa. V tej opitosti, ktorú som pociťoval, som nestratil duchaprítomnosť a zavolal som sanitku. Mal som pocit, že tých 10 minút, pokým sme čakali na sanitku trvalo celú večnosť. Hana neustále vzlykala a ja som sa ju snažil utešovať. Bolo mi jej ľúto, určite ju to muselo veľmi bolieť. Ospravedlňujúc sa, že takto na záver pokazila tento pekný večer, nastúpila do sanitky a odfrčala do nemocnice. Do nitky premoknutý som sa pobral domov.

Asi som mal nakoniec šťastie, že to celé takto dopadlo. Síce som opäť vyšiel nasucho, ale aspoň ma svojim pádom ušetrila od tých spomínaných nepríjemných pohľadov v škole, ktoré by nasledovali po spoločnej noci.

Keď som o 5 hodín vstával do školy, hlava ma neuveriteľne bolela a mal som pocit, akoby to, čo som zažil, bol len veľmi čudný sen. Na displeji môjho mobilu som zbadal blikajúcu obálku. „nos je zlomeny, operovali mi ho, lezim v nemocnici, mozes ma prist pozriet : )“ bol text esemesky z nejakého neznámeho čísla, ktoré, ako som si správne vydedukoval, patrilo jej. Pochopil som, že to nebol iba sen. Akokoľvek to bolo zvláštne, bolo to celé skutočné. Dlho som uvažoval nad tým, čo spravím. Najlepším riešením, aj keď odo mňa dosť nepekným, bolo nechať to tak. Zastrčil som si telefón do vrecka a dúfal som, že si bude myslieť, že moja odpoveď nedorazila kvôli tomu, že smsku poslala na zlé číslo.

Martin Petro

Martin Petro

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný mladý chlapec so štipkou talentu, odvahy a sebavedomia, kopou snov a želaní. Momentálne študent FMK UCM, moderátor a hudobný dramaturg v rádiu MAX a flákač na pohľadanie Zoznam autorových rubrík:  textySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu